Keď sa spojíme ide všetko ľahšie.

Môžeme všetko zvládať sami. Záleží len od nás, čo nám viac vyhovuje. Spoľahnúť sa iba na seba je z krátkodobého hľadiska ľahšia cesta. Ale čo potom keď nám dojde energia? Je prospešné robiť si všetko sám na úkor svojej rovnováhy? 

Čo keď to nepoznáme, nezažili sme si to, nemali sme ten vzor, že je v poriadku požiadať kedykoľvek o pomoc a spoluprácu. Nielen vtedy, keď už sme vyčerpaní padli na úplné dno lebo nemáme inú možnosť.

Vychádzam z vlastnej skúsenosti. Ako matka detí som si myslela, že je to v poriadku, byť väčšinu času sama na deti, domácnosť a všetko čo k tomu patrí. Že partner príde večer domov unavený z práce som brala ako samozrejmosť. Nezaťažovala som ho mojimi problémami. Starostlivosť o samú seba som odsúvala na obdobie, keď budú deti väčšie, veď to nejak vydržím. Nevedela som si vytvoriť priestor pre seba.

Prišiel zlom a uvedomila som si, že treba niečo zmeniť, ak sa chcem opäť radovať zo života.

Skamarátila som sa so susedkami mamičkami v našom dome a začali sme si vzájomne pomáhať a spoločne si spríjemňovať materský a rodičovský život. Naše deti si to užívajú tiež.

Život je krajší a ľahší, keď nie sme na všetko sami.

Je v poriadku poprosiť o pomoc aj keď ide o maličkosť. Byť obklopená ľuďmi v susedskej blízkosti, na ktorých sa viem kedykoľvek obrátiť rieši situácie, ktoré boli predtým stresujúce a neriešiteľné.

Vďaka odovzdaniu sa spolupráci som si našla čas aj pre svoje záujmy. Výsledkom je vnútorná rovnováha a hrdosť byť matkou dvoch úžasných detí, ktoré mi od základov zmenili život od prežívania k vedomému užívaniu si každého momentu.

Z lásky k životu,

Dana